Číslo hriechu 504

"Najkrajšie veci sú zadarmo" alebo "keď ideš na chatu s OČFZ, je to tutovka". Tieto dve heslá mi poskakovali v lebke už pár dní pred oficiálnym potrvdením chaty 504. Pred čosi viac ako rokom sme tu zažili úžasné veci a to, že sa Orač a Čalunik vedia odviazať pri poháriku (fľaši) rovnako dobre ako sústrediť sa na zápas, potvrdia mnohí. Fanúšikovia aj neprajníci.

Sme kruh magorov, ktorý sa vie rozhýbať infantilnou radosťou z radosti. Kolektív, čo stojí a padá na pilieroch a pádoch každého zvlášť. Mravy vieme posekať sekerou a hodiť do ohňa ako zlomenú stoličku. Netreba nám hymny, skóre, poldecáky...hlavne, že sme spolu.
Litre ohnivej vody a povesť pijáckej gardy OČFZ v nej namočenej už na míle dopredu upozorňuje na nebezpečenstvo pre morálne istoty konzervatívnych ľudí a kresťanov. Motivovaní koncom prázdnin, faktom, že sme sa konečne pozbierali v hojnom počte a drsnou pravdou, že to bolo na dlhú dobu naposledy sme sa vybrali oslavovať to, čo nás celú dobu drží pohromade- jeden druhého.
Chata číslo 504 je malá, nenápadne sa vynára z lesa akoby nevedela, ku komu má bližšie, k civilizácii alebo ku kríkom divých malín. Odstavili sme autá, vyložili veci na trávu...a nič. Hneď sme sadli za drevený stôl a pri vôni citekovho českého rumu premýšľali nad najzávažnejšími otázkami nasledujúcich dvoch dní: aké baby zavolať na návštevu a kto uvarí sobotňajší guláš.

Večer sa už zábrany strácali ako dym z ohníka, okolo ktorého sme sedeli a mne sa vynára z pamäte veľmi zhovorčivý Matúš, Desko na kapote Synusovho idúceho auta, Fantas so sekerou v ruke, Richard ako dostal facku od neznámej podgurážebej pani, ja, Synus a Mirko s Menofakovým mobilom na posteli a nakoniec dlhý rozhovor s Citekom až do rána...Jeden dlhý film poskladaný z kapitol hodných cenzúry.
Ráno som sa zobudil, na toalete som pozdravil chlebík v záchodovej mise a s celým OČFZ sme si vychutnali raňajky pod holým nebom. V tom je krása zväzu- na ihrisku sme Orač a Čalunik, všade inde sme však jeden tím. Pocit jednotnosti bol jednoznačne prítomný pri spoločnom obede. Všetci za jedným stolom ako rodina, pardon, celá rodina za jedným stolom...

To, že sme veľkí priatelia prírody dokázali Synus a Mirko, keď sa s myšlienkou šetrenia vodou sprchovali spoločne. Ktovie, či mala z toho väčšiu radosť príroda alebo oni dvaja. Večer sa náš počet zdvojnásobil, pretože OČFZ sa nikdy nehanbilo priznať veľké sympatie k nežnejšiemu pohlaviu. Míňala sa Slivovica, míňala sa šľahačka. Po zotmení sa rozhorel oheň opäť a horel aj keď všetky dievčatá už odišli. Krásna symbolika, pretože OČFZ oheň vždy horel a každý člen si mohol pri ňom zohriať ruky skrehnuté od sklamania. Kto si myslí, že ešte vždy mám na mysli chatovku, nech si radšej len pozerá obrázky...

Synus sa pozrel na hodinky, čas bol presne 00:00. Hovorí sa, kto sa vtedy pozrie do zrkaddla, uvidí tú najväčšiu príšeru vo svojom živote. Je to pravda, vždy tam vidím seba. Ale Synus nemal poruke zrkadlo a ani ho to netrápilo, pretože bol v hornej izbe a strašne ho bolela hlava. Dole pred chatou mi presne v tú chvíľu Citek ukazoval presne tie isté štyri nuly na jeho mobile. Sedeli sme okolo ohniska, ja, Cit, Mirko, Fantas a Richard. Mesiac svietil na ich tváre a ja som ich sledoval dopíjať ten liter Slivovice, ktorí len pred chvíľou kúpili na benzínke, pretože všetko sa vypilo a Desko sa podujal zachrániť situáciu a naštartoval embéčku. Sám Des ale musel bohužiaľ hneď odísť, podobne ako Citek v ten deň doobedu. Po prvom politri sme sa už kvôli zime presunuli dnu, kde som bol svedkom byzarného obrazu.
Citek pričupený pri piecke, tvár od popola. Samozrejme, zašpinil sa zámerne. Pred pár minútami, keď ako prvý vošiel do chaty, vrhol sa na spiaceho Fantasa a pripravil mu pekné prebudenie, hneď niekoľko krát.
Mirko varil špagety len preto, aby ich potom mohol vyzvracať. "Špagety sa dobre rigajú", nahováral ho Cit (už má svoje skúsenosti). Spolu s Rišom chceli tí traja preskúšať dáviaci reflex naraz, ako jeden muž, no skončilo to predkloneným Mirom a smiechom ostatných okolo neho. Špagety sa dali ľahko identifikovať, HCl ešte nestihla pôsobiť. Fantas, ktorý toto premeškal, ráno vtrhol do izby: "Kto si urobil Vifon vonku na trávu?".
Ozaj, Menofak. V tomto obraze dnu v chate spal na rozťahovacom gauči, aj keď pred pol hodinou pil vonku ako o dušu. "Idem po zapijatko", povedal a už sa nevrátil. Objavil ho až Citek a ako som písal, aj si to vychutnal.
Richard sedel za stolom a v tomto mojom polosne bol najzvláštnejší. Práve preto, že si ho nikto nevšímal, mal pri okne pripravený sáčok v tvare trojuholníka a nikomu nebol na smiech. Proste normálna situácia medzi druhou a treťou ráno pri nezatiahnutých závesoch.
Možno budem mať traumu z toho, ako Mirko jedol tie cestoviny sekerou, ako sa Synus zabával balením Melky tým svojím teatrálno-romantickým spôsobom, ako som Riškovi prenechal svoju GI na jeho najlepšej mikine, ale človek proste musí počítať s tým, že víkend s bývalou Oktávou B si zapamätá.
Ráno som hľadel na poumývanú dlážku v kuchyni a rozmýšľal, či aj spomienky na tých skvelých osem rokov budú časom pôsobiť takto sterilne. Každý vzťah sa musí vyvíjať. Ale ako to bude s naším vzťahom k OČFZ? Tá hlavná sila, tie momenty sa už nezopakujú. Je to smutné, ale Zväz dokonale fungoval na Javorke, na betóne, cez prestávky. Teraz sú tu práca, vysoká škola, vážne vzťahy a my môžme zabudnúť alebo vzťah k OČFZ vyvinúť na vyššiu úroveň zmierením sa s tým, že jeho najväčšia sláva ostáva v spomienkach a brať ho ako fenomén, ktorý sme tvorili. No a samozrejme, na stretnutí 2012 sa zísť v dostatočnom počte na zápas Orač-Čalunik, v zostave priateľstvo, sranda, pohoda...veď nikdy nám nebolo treba hymny, skóre, poldecáky...hlavne, že sme boli spolu.
 
Autor: Ondrej Kandráč